V produkcií tohto súboru sa spája spevácke aj herecké umenie a dokonalá choreografia. Skupinu založil dirigent Mikhail Turetsky v roku 1990, v zažiatkoch sa venovala najmä židovskej liturgickej hudbe. Čoskoro sa však v repertoáru začala objavovať hudba rôznych krajín, epoch a štýlov, klasická hudba, folklór, opera, rock, pop či blues. Turetsky Choir si v krátkej dobe vydobyl svetovú slávu, získal celý rad hudobných ocenení, napr. v roku 2007 cenu za najlepšiu ruskú nahrávku roku či americkú cenu asociácie kostolných spevákov. Je považovaný za jednu z najúspešnejších ruských skupín a koncerty bývajú pravidelne označované ako kultúrna udalosť roka. Všetkých desať sólistov má klasické hudobné vzdelanie a hlasový rozsah celej skupiny je štyri a pol oktávy. Preto sa neobávajú žiadnej skladby ani hudobného experimentu. Spievajú vo viac ako desiatke jazykov, s orchestrom či acapella, v komornom prostredí či vo veľkých show s použitím najnovších technológií, vždy však naživo a v úzkom kontakte s publikom.
Kvalita predovšetkým
Skupina v priebehu svojej doterajšej 24 ročnej existencie vraj neuviedla žiadne dva koncerty v rovnakej podobe. Zmysel pre kreativitu na aktuálnu atmosféru je totiž výrazný.
O ruských vokálnych telesách je známe, že ponúkajú ojedinelé spevácke výkony. Jeho členovia sa dokážu dokonale prispôsobiť potrebám odlišných interpretačných podôb prejavu, vždy však na vysokej profesionálnej úrovni. Svojimi kvalitami tak pripomínajú majstrovstvo slávnych Alexandrovcov. Tiež komornejšia formácia Turetskeho skupiny preukazuje, že ruská spevácka škola dokonale pokračuje v dlhodobo starostlivo opatrovaných tradíciach. Svedčí o tom najmä skoro až neuveriteľne vytvarovaná znelosť vokálov. Samozrejmosťou je zmysel pre intonačnú istotu, tvorivý všadeprítomný základ ich výkonov. Na tejto báze sa následne rozvíja interpretačná variabilnosť, takže ruská vokálna skupina dokáže výrazové odlišnosti každej z uvádzaných skladieb podla ich štýlovosti nielen pochopiť, ale súčasne bezprostredne podčiarknúť. Iste nie je jednoduché sa takmer okamžite preniesť z Mozartovej epochy až k súčasnosti, z ľudovej tvorby (tradičné melódie) k operným áriám, čo naopak neraz robí problém aj skúseným operným spevákom.
